Mainstream nesmie: Ale smelí bývalí mainstream-žurnalisti píšu, prečo luhať museli

29.07.2017 23:36

O tomto sa nepíše! Pravda ale vyjde (takmer) vždy najavo! K nejednej nebezpečnej pravde však treba pekelnú odvahu, a to bez ohľadu na straty.

V novom vydaní Wochenblicku sú výpovede niekoľkých  odvážnych redaktorov, ktorí „slúžili“ mainstreamu.

To, čo napísali, sú fakty, ktoré sú hrôzostrašnou pravdou o nedemokratických pomeroch v mainstreamových redakciách v Nemecku i Rakúsku a celkom určite aj inde.

Ich pravdy sú napísane na 96-tich stranách tzv. Standardwerku, ktorý je súčasťou Wochenblicku. V magazíne sú uvedené žurnalistické klamstvá, prípadne zamlčané – politikom nepríjemné a ich kompromitujúce - fakty, týkajúce sa rôznych udalostí a tém, o.i. aj kriminality azylantov a utečencov. Magazín vyšiel pred niekoľkými dňami.

Odvážnych nebojácich autorov v magazíne je viacero a tu uvediem šiestich z nich:

Michael Klonovsky (bol vo FOCUS-e), Kurt Guggenbichler (predtým v OÖ NACHRICHTEN), Wilhelm Holzleitner (pracoval pre OÖ RUNDSCHAU), Elsa Mittmannsgruber (bola v KRONE), Kornelia Kirchweger (pred časom v APA) a Andreas Hauer (Instituts für Verwaltungsrecht an der Universität Linz).

Teraz niečo o Michaelovi Klonovskom, ktorý pracoval od roku 1992 až do roku 2016 vo FOCUS-e. Pochádza z bývalej NDR a cenzúru tlače tam dostatočne zažil. Po príchode do západného Nemecka bol nejaký čas skalopevne presvedčený (ako aj mnohí iní presídlenci z NDR), že prišiel do raja demokracie a absolútnej slobody tlače.

Veľmi rýchlo ale vytrezvel a po sklamaní z politiky etablovaných strán CDU a SPD, sa stal sympatizantom AfD a jej tlačovým poradcom.

Ako už prezrádza jeho meno, tak má slovanský pôvod a je ženatý s izraelskou pianistkou Elenou Gurevič.

Podľa Klonovského vytvorili mainstream médiá na vyšší príkaz nielen Lügenpresse, ale aj Lückenpresse.

Tá prvá bohapusto luhá  a tá druhá zas vo svojich informáciách vytvára „medzery“ a či „prázdne miesta“.

Každý žurnalista vie, za čo dostane od šéfredaktora „včeličku“ a za čo mu hrozí pokarhanie, prípadne i strata miesta.

„Normálny“ konformný a poslušný žurnalista preto oveľa radšej napíše napr. to, že diabolský a neľudský Trump chce postaviť obrovský múr na hranici s Mexikom, ale ani za svet by nenapísal, že tvrdá ochrana hraníc k Mexiku bola zavedená už „vysoko ušľachtilým a mierumilovným“ Obamom. A ten istý redaktor by ani za nič nenapísal tiež to, že ale aj Mexiko buduje hraničné opevnenie, a to na svojom inom konci, na hraniciach s Guatemalou. A prečo? No len preto, aby sa do krajiny nedostali ilegálni migranti.

V týchto dňoch sa veľmi markantným a neobyčajným spôsobom v oblasti cenzúry vyznamenal SPIEGEL.

Ide o cenzúru, kedy sa vedenie redakcie maximálne strápnilo a totálne zosmiešnilo, lebo SPIEGEL scenzúroval SPIEGEL, teda sám  seba. Scenzúroval svoju vlastnú Bestsellerliste, kde každý týždeň uvádza najlepšie knihy.

Medzi týmito knihami bola na 6. mieste umiestnená kritická kniha Finis Germania od Rolfa Petra Sieferleho, historika a dlhoročného profesora na Univerzitách Mannheim a St. Gallen.

O niečo neskôr však bola z umiestnenia vyhodená a aby blamáž SPIEGLU bola ešte väčšia, tak na  6. mieste potom už zývala len prázdnota. Preto ale aj najväčší hlupák zbadal o čo ide. To však ešte nebolo dosť blamáže a SPIEGEL dodatočne oznámil, že to urobil preto, lebo kniha bola napísaná v extrémnom duchu pravicového radikalizmu. Hanba nad hanbu pre SPIEGEL!

Musel som sa veľmi smiať aj z toho, že  práve jeden z hlavných nemeckých  konzervatívnych mainstraemových periodík, frankfurtský FAZ,  za to SPIEGEL ironicky kritizoval.

Ten  by to azda bol urobil len „lepšie“, ak by takú Bestsellerliste mal tiež a do súťažného poradia by túto knihu vôbec nedal, presne v zmysle hore uvedenej Lückenpresse.

Už som to napísal aj pri iných príležitostiach, že cenzúra tlače existuje odvtedy, odkedy existuje tlač a žurnalizmus. Kto tvrdí niečo iné, ten klame a len doslova a dopísmenka „cenzúruje pravdu“.

Preto je pre bežných čitateľov, ktorí nepoznajú „zakázané“ informácie, mimoriadne dôležité, že existuje niekoľko odvážnych žurnalistov, ktorí sa neboja napísať ostrú a veľmi nepríjemnú pravdu – problém je len v tom, že kto im ju uverejní, ktoré noviny.

A preto je dôležité pre takých žurnalistov mať vlastné internetové platformy a webové stránky, prípadne písať blogy.