5. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

16.12.2016 12:54

Ak to tak bolo, tak ho v najbližších dňoch čakala kopa práce s výrobou nových pascí a potom s ich umiestňovaním v rieke. Zaumienil si, že už nasledovného dňa sa vyberie na svojom úzkom člnku všetko skontrolovať. Potom určite ostane dva, tri dni len doma a spolu s Velenou, svojou peknou ženou, budú z ohybného lykového prútia pliesť nové košíkove pasce a opravovať poškodené. Velena bola v takých prácach oveľa zručnejšia ako on a hlavne podstatne trpezlivejšia.

Keď ju v takých chvíľach pozoroval, vždy si uvedomoval, že jemu trpezlivosť chýba. Svojimi dlhými ohybnými štíhlymi prstami bola schopná pliesť košíky celé hodiny. On, naopak, nedokázal pri pletení dlho obsedieť a prácu musel často prerušovať. Priznal si, že v podstate to robil len preto, aby mal zámienku ostať dlhšie s ňou doma, čo bolo zriedkavé.

Bol rodeným a obratným lovcom a jedine pri vzrušujúcom love dokázal preukázať veľkú trpezlivosť, aby potom vo vhodnom okamihu explodovala jeho lovecká energia a korisť bola jeho.

Mal obrovské ruky a tie zvádali hravo aj najtvrdšiu prácu. Bol najväčším silákom v Drevni a v sile sa s ním nikto nemohol merať. Jeho lovecká zručnosť a istota v lukostrelbe boli povestné. Na mohutnom tele mal niekoľko jaziev, ktoré utrpel pri love medveďov a diviakov.

Hravo vydržal aj najväčšie telesné útrapy a jeho nohy málokedycítili únavu hoci aj po celodennom love. Všetci muži zo široka ďaleka ho obdivovali a závideli mu jeho medvediu silu i jeho veľkú obratnosť. A tak nečudo, že najkrajšie dievča z Drevne, i z celého okolia, Velena, sa zahľadela a zaľúbila práve do neho.

Teraz, keď sa už po dlhom dni k nej blížil, tak odrazu zaletel v myšlienkach k ich svadbe, ktorú slávili počas veľkého letného prírodného sviatku pred desiatimi rokmi. Sviatok a tým aj ich svadba trvali niekoľko dní.

                                                     # # # # # # # # # # # # # # 

Starí Slovania mimoriadne obľubovali svoje veľké kultové sviatky a v priebehu roka ich slávili niekoľkokrát. Pri všetkých takých sviatkoch išlo o význačné dni, ktoré nejakým spôsobom súviseli s prírodnými javmi a úkazmi. Celú prírodu a jej vzťah k Slnku, Mesiacu a hviezdam, zažívali veľmi citlivo mysticky-religiózne.

V ich ponímani to boli všetko živé bytosti, ktoré mali inú podobu ako ľudia. Boli presvedčení, že ich vlastný život a aj sociálne dianie ich spoločenstiev s nimi nielen veľmi úzko súvisí, ale je od nich aj bytostne a existenčne závislý. Rituálne kultové sviatky boli pre nich výnimočné dni, ktoré ich priamo spájali s cyklickými procesmi prírody a s kozmickými úkazmi a ich prostredníctvom sa cítili byť živou a jej aktívnou súčasťou. 

Tieto sviatky a ich rituálne obrady, s nimi spojené, im dodávali silu prežiť v nádeji na lepšie časy aj strastiplné a pochmúrne dni života, ktoré prinášali strádanie a nedostatok a tiež ho pozdvihovali z jeho všednosti a jednotvárnosti do radosti a zábavy.

Dni sviatkov tak reprezentovali v každodennom chaose a stereotype života určitý pevný poriadok a bezprostrednú prítomnosť staroslovanských bohov. Cez existenciu sviatkov zažívali starí Slovania vyšší magicko-mystický princíp a poriadok prírody a počas nich oslavovali aj víťazstvo síl poriadku nad temnými a hrozivými silami chaosu. Boli spríjemnením ich života v monotónnom kolotoči rokov a žiarivými svetlami, ktoré sa pri jeho otáčkach postupne zapalovali, aby sa zakrátko opäť ponorili do temnoty a sa v nej  na jeden celý rok stratili.

V priebehu dní sviatkov sa k ľuďom približovali ich bohovia a človek vstupoval prostredníctvom kultových obradov a obiet, ktoré im prinášal, do priameho kontaktu s nimi. Bohovia sam mu zas odplácali za vernosť a pokoru svojou priazňou a svojou pomocou, ktorá neraz nadobúdala nadprirodzené dimenzie vo vnímaní starých Slovanov. Posielali ľuďom svetlo a teplo, dávali zemi vlahu, aby mali dobrú úrodu.

Každý z bohov, ktorých starí Slovania uctievali a im obetovali v príslušný sviatok, mal svoju funkciu a svoju vlastnú sféru pôsobenia. Bol to neobyčajne silný povznášajúci pocit, ktorý sa v priebehu kultových sviatkov zmocňoval sviatočne naladených ľudí. Vtedy preciťovali priam orgasticky, naplnení prekypujúcou radosťou, blízkosť svojich bohov. Boli presvedčení, že všetko čo sa udialo, sa udialo z ich moci a z ich vôle.

                                                # # # # # # # # # # # # #

Zlatoň si v mysli ďalej spomínal na svoju veľkolepú svadbu s Velenou. Konala sa na najväčší a najdôležitejší sviatok roka starých Slovanov. Išlo o sviatok dožiniek, ktorý sa nielen v Drevni oslavoval celý týždeň. Bol to prastarý sviatok a ani múdry a skúsený starešina Vladislav nevedel dať Zlatoňovi odpoveď, keď sa ho raz vypytoval kedy vznikol a či ho oslavujú len Slovania. Vedel mu povedať len toľko, že už ich dávni predkovia, ktorí prišli do povodia Wisly z ďalekého východu, hovorievali, že sa oslavoval odjakživa, teda aj v širokých nedoziernych stepiach za Volgou a Donom, kde voľakedy žili.

Starí Slovania sviatok dožiniek vnímali ako oslavu božskej úrodnosti a plodnosti zeme a keďže zem stelesňovala slovanská bohyňa Poľana, tak zároveň oslavovali v jej osobe nielen plodnosť zeme, ale aj plodnosť ženy. Poľana bola prastará bohyňa a vo veľmi dávnych časoch, keď aj u Slovanov zohrávali matriarchálne štruktúry spoločenstva významnú úlohu, tak patrila spolu s Perúnom (podobne ako v indickom hinduizme bohyňa Šakti figurovala ako rovnocenné božstvo vedľa boha Šivu) k ústredným božským idolom v ich religióznych predstavách.

pokračovanie nasleduje